Žena musí urobiť viac, aby ju počuli

5.8.2023

Jednou z osobností, které do Hronova přivedla obměna lektorů PC, je Miriam Kičiňová, šéfka činohry Slovenského národního divadla a významná osobnost slovenské dramaturgie. S nápadem ji oslovit přišel Luděk Horký, čímž mě trochu naštval, protože bych s tak dobrým nápadem býval rád přišel sám. Přátelíme se už řadu let, párkrát jsme se potkali pracovně – a vždycky je to velká radost.

Tys vystudovala dramaturgii a teatrologii, jestli to říkám správně…

Teória a kritika divadelného umenia sa to v tom čase volalo.

Proč jsi šla studovat divadlo? Měla jsi nějakou zkušenost s tím amatérským?

Ja som začala v amatérskom divadelnom zoskupení, volal sa Alf, ale súc dnes poučená chodením na rôzne amatérske prehliadky, myslím, že sme nerobili ten najlepší príklad dobrého detského amatérskeho divadla. Bavila ma tá interpretačná herecká rovina, a tak som šla študovať hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. Tam som ale pochopila, že netreba byť niekedy na javisku, že človek nemusí tie postavy vytvárať – a že je super o nich rozmýšľať a dívať sa na to spoza tej druhej strany, z hľadiska, čoby nejaký poradca alebo človek, ktorý to komentuje alebo sa zamýšľa, čo to tam je v tých slovíčkach.

Vrátila ses k amatérskému divadlu jako porotkyně?

Raz za čas sa mi udeje, že ma oslovia do porotovania na amatérskych prehliadkach. Nie vždy sú to tie regionálne, ale niekedy hej. A zdá sa mi veľmi dôležité, že človek naozaj vidí dielo v nejakom procese a postupe, aj v nejakej zmene, kým príde na Scénickú žatvu. Čas od času som bola i na prehliadkach detského divadla, kde sú často pedagogičky a pedagógovia už veľmi poučení v práci s deckami, s mládežou… A Scénická žatva. Vždy si takúto účasť nechávam ako dôležitý kontakt so svetom amatérskeho divadla popri fungovaní v nejakom kamennom zriaďovanom divadle.

Jezdíváš do Martina na Scénickou žatvu, tedy slovenskou obdobu Jiráskova Hronova?

Jazdievam tam. Ale Scénickú žatvu som objavila až na vysokej škole, keď som tam začala robiť vo festivalovom spravodaji. Stále funguje ten model, že mnoho praktických tvorcov, neskôr profesionálov, vychádza z radov ochotníkov. Tam človek naozaj vidí tých, ktorí si to na Žatve poctivo odkrútili ako účastníci a potom sa z nich stávajú mladší spolužiaci na réžii, bábkarskej tvorbe alebo herectve.

Ocitla ses na Hronově poprvé, nebo už jsi tu někdy byla?

Je to môj prvý kontakt v živote s Hronovom ako takým aj s Jiráskovým Hronovom ako divadelným festivalom.

A jaké je to první setkání?

Snažím sa nacítiť tú atmosféru, je to také živé. Vnímam, že všade je strašne veľa všetkého. Som fascinovaná tým, koľko je na inscenáciách divákov. Je to stále plné a to sa hrajú dvakrát, trikrát. Zároveň si ale uvedomujem, aká je to brutálna záťaž pre súbory aj interpretov, byť pod tlakom takéhoto výkonu. Deje sa tu aj veľa iných aktivít vzdelávacích, seminárnych a samozrejme aj tých druživých, medziľudských. A popritom aj tie koncertné veci, veci v parku… Teda ja ale nemám šancu mnohé z toho stihnúť vidieť. Čo ma mrzí. Nuž, v tomto meste sa mi veľmi páči, je to tu krásne – a baví ma to, baví ma celá táto komunita.

Co tě z hlavního programu zatím nejvíc zaujalo?

Mňa zaujali divadlá zo ZUŠky a to, ako sa vzťahujú k svojim vlastným súčasným témam cez rôzne matérie. Vnímam, čo tie decká zaujíma, že o tom chcú rozprávať a ako o tom chcú rozprávať. Prekvapilo ma, že Martin McDonagh je asi v Čechách taký štandardizovaný autor, ktorého si volia amatérske skupiny. S tým som sa napríklad na Slovensku nestretla, že by niekto išiel do takejto klady. Hovorí mi to o tom, že sú tu zrelí tvorcovia, ktorí dokážu odhadnúť svoje sily a zároveň sa neboja dať si aj nejaké výzvy.

Šéfkou činohry SND ses stala poměrně turbulentním způsobem…

Začalo to najprv pokojným a potom už boli len turbulentné.

Byla jsi v divadle na pozici dramaturgyně a pak tě jmenovali, když Michal Vajdička –

Nie, našťastie nie úplne v tomto medziobdobí. Po Michalovi Vajdičkovi, po tom krutom a veľmi dramatickom odvolaní, nastúpil náš kolega dramaturg Peter Kováč, ktorý sa ale neskôr stal generálnym riaditeľom, keďže pre nekompetentnosť odvolali toho generálneho riaditeľa, ktorý odvolal Michala Vajdičku. Nuž a Peter Kováč oslovil vtedy mňa – ale to bola taká covidová z núdze cnosť, keďže on musel riešiť veľa inej agendy. A potom vyhral regulárne ďalší generálny riaditeľ Matej Drlička, ktorý ma zobral do tímu, ale jeho po roku a pol odvolali, takže som sa vzdala funkcie. Ale prišiel dočasne iný generálny riaditeľ a rozhodli sme sa, že dobre, niekto tú funkciu má robiť, tak sme prišli aj so súborom ku konsenzu, že ako dramaturg to administratívne mám riešiť ďalej. Tak som bola taký zastupujúci dočasne poverený dramaturg, čo koordinoval veci. Našťastie potom sa vrátil odvolaný generálny riaditeľ Matej Drlička, ktorý nanovo urobil konkurz, takže teraz som tam akože už naozaj.

Asi se dá říct, že se nenudíte.

Mám občas pocit, že sa vlastne nezaoberáme divadlom, lebo neustále riešime agendu okolo divadla, a ešte k tomu takú problematickú. Vždy riešime len nejaký vonkajškový problém, ako je vzťah so zriaďovateľom, s bývalými zamestnancami, ale nie to, že čo teda ideme robiť ako divadlo.

Jakou máš zkušenost coby žena ve vedení umělecké instituce?

Vnímam, že by to malo byť špecifické, ale ja za seba nemám pocit, že by som sa cítila byť v divadelnom svete diskriminovaná, lebo som ženou. Ale možno to zle vnímam a nemám na to nastavené senzitívne receptory. Pravda je, že som prvá žena vo vedení činohry – nie prvá v divadle, to bola generálna riaditeľka Silvia Hroncová. Neviem, mne sa to zdá také normálne, lebo veď prídeš a robíš to, čo máš robiť, je úplne jedno, akého si pohlavia. Máš sa správať normálne a slušne k iným ľuďom. Niekedy však vnímam ako náročnejšie to, aby som bola naozaj „videná“. Ale možno to súvisí reálne s mojou výškou. Je určite ľahšie robiť riaditeľa, keď je človek muž a má 190 centimetrov, lebo ťa fyzicky vidia. V tomto toho žena musí urobiť ďaleko viac, aby ju videli a počuli.

Ptal se Michal Zahálka

Miriam Kičiňová

Zpět